test mig 3

Svet je rozbúrený do nevídanej miery, dejú sa veci, ktoré by čakal málokto. Americký prezident čelí kritike amerického pápeža, jeden z Amerike najoddanejších členov NATO sa obáva Ameriky, že mu zaberie územie, predstavte si, že ešte aj Mikuláš DzurindakritizujeIvana Korčoka. Kto by niečo také čakal?

Dôležitejšie je však niečo iné. K čomu to celé povedie.

Spojené štáty americké majú za sebou bohatú históriu pokusov o zmeny režimu, únos venezuelského prezidenta Nicolása Madura sa preto z dlhodobého pohľadu nezdá byť úplne niečim výnimočným.

Prekvapivým bol z iných dôvodov. Napríklad preto, že Trump nehovorí o rozširovaní demokracie, ale o ťažení venezuelskej ropy. To je v americkej zahraničnej politike posun k transparentnosti a novinka.

Únos bol uskutočnený vojensky dokonale – s dosiahnutým cieľom, bez strát na strane Američanov. Zahynulo okolo 100 Venezuelčanov a Kubáncov. Nuž a prekvapivé je aj to, že k nemu došlo za prezidenta Donalda Trumpa, ktorý sľuboval zastavenie nekonečných vojen anechal sa počuť, že svet by bol „na sto percent“ lepším miestom, keby USA Saddáma Husajna a Muammara Kaddáfího nezosadili.

Teraz zrazu Trump koná inak. Nejde len o Venezuelu, kde je otázka, ako to celé dopadne. Trumpova Amerika sa rozhodla takmer storočnú zahraničnopolitickú tradíciu hodiť do koša.

Deje sa tak však iným spôsobom, ako mnohí predpokladali. Potvrdzuje to zdôvodnenie venezuelskej operácie, vyhrážky spojeneckému Dánsku a napokon aj zadržanie tankera Marinera plaviaceho sa pod ruskou vlajkou.

Americký prezident sa nijako netajil, že cieľom útoku na Caracas (vyše 5-miliónové hlavné mesto) je imperializmus: snaha o získanie venezuelského prírodného bohatstva. Pokiaľ viete po anglicky, oplatí pozrieť si zostrih Trumpových vyhlásení od Jona Stewarta. Tento americký komik v trefnom klipe zhodnotil, že americká vláda „to dáva na conquistadorov“ – španielskych dobyvateľov, ktorí v honbe za zlatom zničili ríše Aztékov a Inkov.

Conquistadorské maniere vysvetľujú, prečo americkú akciu podporila iba hŕstka krajín ako Izrael, Argentína či El Salvador. Zvyšok sveta sa postavil proti. Nielen Čína, Rusko alebo Irán, ale napríklad aj väčšina významných latinskoamerických krajín ako Brazília, Mexiko, Kolumbia či Čile. Kolumbia a Čile pritom patria k historicky najsilnejším spojencom USA v Latinskej Amerike.

Špeciálnym prípadom je vystrašená Európa, kde zo začiatku vyčnievali iba Španielsko a Slovensko. Uznanie patrí Robertovi Ficovi, ktorý okamžite zásah odsúdil ako porušenie medzinárodného práva. Ocenil ho aj vyššie spomínaný Dzurinda. Po niekoľkých dňoch začala zaznievať opatrná kritika aj z Nemecka či Francúzska.

Američania netaja, že táto kritika im je ukradnutá. Trump Európou pohŕda, minister zahraničia Marco Rubio vyhlásil, že mu jedno, čo tvrdí OSN. V tom je súčasná zahraničná politika USA zásadne odlišná. Keď v minulosti Washington medzinárodné právo porušoval, snažil sa aspoň svoje kroky medzinárodným právom ako-tak zaobaliť. Najmä však pre svoje vojenské dobrodružstvá hľadal podporu širšej koalície krajín, ktorá im dávala legitimitu.

Trump teraz robí pravý opak. Je zarážajúce, že pri stále nevyriešenej Venezuele okamžite otvoril niekoľko nových frontov. V Južnej Amerike, Európe a tiež proti Rusku. Agresiou pohrozil Mexiku, Kolumbii a Kube a vyhrážal sa spojeneckému Dánsku, ktorému chce zabrať Grónsko.